Tengerek elővilág

A tengerek élővilága

Eszköztár:

A kontinensek élővilágának megismerése közel sem nyújt teljes képet a bioszféráról, hiszen a Föld felszínének több mint 70%-át óceánok, tengerek borítják. A tengerek és az óceánok élővilága önálló, de nem egységes biomot alkot.
A tengerekben a környezeti tényezők közül elsősorban a fény, valamint a víz hőmérséklete, oxigén- és tápanyagtartalma, továbbá nyomása határozza meg az élővilág alakulását. Ezek a környezeti tényezők elsősorban a földrajzi helyzettől – szélességi körtől – és a vízmélységtől függően változnak. A függőleges elrendeződést főleg a fényviszonyok határozzák meg. A tengervíz elnyeli a beeső fényt, ezért a mélységgel csökken a fény mennyisége és változik a színe is. A felszín közeli vizekben fényigényes zöldmoszatok élnek, a közepes fényigényű barnamoszatok 50–60 m mélységig terjedtek el. A vörösmoszatok hatolnak a legmélyebbre, olyan helyeken is előfordulnak, ahová már csak kis fényerősségű, zöld és kék fény jut le. 200 méternél mélyebben általában már olyan sötét van, hogy nem lehetséges a fotoszintézis. A vízmélységgel a nyomás is nő. A vízben oldott oxigén koncentrációja a felszín közelében annál nagyobb, minél hidegebb a víz. A tápanyagtartalom a partok közelében a legmagasabb, mert ide kerül a folyók hordaléka. A partok közelében a sekély tengerfenék megtelepedési lehetőséget biztosít sok élőlény számára. Mindezen tényezők figyelembe vételével három fontosabb élőhelytípust különböztethetünk meg a tengerekben: a partközeli, a nyílt vízi és a mélytengeri élőhelyeket.
Egy tengeri élőhely fajgazdagságára következtetni lehet a vízben lebegő-úszó, apró élőlények, a plankton mennyiségéből. A plankton élőlényei ugyanis meghatározó elemei a tengeri ökoszisztémák táplálékhálózatának. A növényi plankton mikroszkopikus szervezetei adják a Föld fotoszintézisének 40%-át, ezért nélkülözhetetlen szerepet játszanak a légkör széndioxid-tartalmának és ezen keresztül a Föld éghajlatának szabályozásában. A plankton mennyiségét a fényviszonyok mellett a víz oxigéntartalma is befolyásolja. Ennek megfelelően a hideg tengerek vize gazdagabb planktonban, mint a trópusi tengereké.

Partközeli tengerek élővilága

A partközeli vizekben alakult ki a leggazdagabb élővilág a víz magas tápanyagtartalma, a hullámzás következtében bő oxigénellátás, a kedvező fényviszonyok és az aljzat miatt. A sekély részeken, a tengerfenéken magasabb rendű növények is élnek, míg beljebb már csak moszatok. A felső vízrétegekben főként zöldmoszatok találhatók, lejjebb barna- és vörösmoszatok alkotnak sűrű bozótot. A hullámverés parti zónájában főleg szilárd vázú és az aljzathoz erősen tapadó állatok élnek.
A trópusi sekély tengerek jellegzetes életközösségei a korallzátonyok. A tengerekben ezek a legnagyobb sokféleségű társulások, sokszor a tengerek dzsungeljeinek is nevezik őket. A zátonyalkotó korallok több környezeti tényezőre nézve is szűk tűrésűek. Csak 25 C° körüli, 30–35 ezrelékes sótartalmú, alacsony tápanyagtartalmú, tiszta vízben fejlődnek megfelelően.

Nyílt tengerek

A nyílt tengerek élővilága a partoktól távolabbi vizek felső, átvilágított részét népesíti be. Ez általában a tenger felszíni 200 méteres rétegét jelenti. A vízhőmérséklete ebben a sávban alapvetően a szélességi körtől függ. A táp anyag- és oxigéntartalom csökkenése miatt a nyílt tengerek életközösségeinek fajgazdagsága kisebb, mint a partközeli területeké. Az aljzat hiánya miatt csak lebegő és úszó élőlények fordulnak elő. A táplálékláncok alapját a tengeri planktonban élő moszatok jelentik.

Mélytengerek

A mélytengereken az állandóan sötét vizeket értjük. Itt már teljes a sötétség, a hőmérséklet fagypont körül van, a víz nyomása nagy, oxigéntartalma alacsony. Ez a környezet szigorú feltételeket támaszt az élő szervezetekkel szemben, ugyanakkor nagyon állandó. Növényi élet nincs, elsősorban a felsőbb vizekből leszálló szerves hulladékok jelentik a táplálékforrást az állatok számára. Mindemellett a nagy nyomás és az alacsony hőmérséklet is gátolja az élőlények elterjedését.

A hideg övezet élővilága

A magashegységek élővilága

Žalúdok

Žalúdok

Žalúdok (gaster) je svalovitý vak s obsahom 1-2 l. Skladá sa z troch častí:

1. vstup do žalúdka (cardia) - kruhová svalovina oddeľujúca žalúdok od pažeráku
2. dno (fundus) - vlastné telo žalúdka, kde sa zadržiava a premiešava potrava
3. vrátnik (pylorus) - kruhová svalovina oddeľujúca žalúdok od dvanástnika

V sliznici žalúdka je mnoho žliazok. Prvou funkciou žalúdka je zhromaždiť a zadržať väčšie množstvo naraz prijatej potravy. Tým sa umožní prijímať pokrmy vo väčších intervaloch (raňajky, obed a pod.).
Potrava sa pohybmi steny žalúdka premiešava so žalúdočnou šťavou, ktorá ju chemicky mení na tráveninu - chýmus - vhodnú na ďalšie spracovanie v tenkom čreve. Trávenina je po malých dávkach zo žalúdka vypúšťaná do dvanástnika.
Hlavnými súčasťami žalúdočnej šťavy je kyselina chlorovodíková (HCl), enzým pepsín a hlien (mucín). HCl má mnohostranný význam. Vytvára v žalúdku silne kyslé prostredie nevyhnutné pre pôsobenie pepsínu, uľahčuje vstrebávanie niektorých minerálnych látok (napr. premenou na rozpustnú soľ), bráni znehodnocovaniu vitamínov B1, B2 a C a ničí veľa choroboplodných mikroorganizmov, a tak zabraňuje ich prieniku do čreva.
Pepsín sa vylučuje ako neúčinný pepsinogén, ktorý sa aktivuje v silne kyslom prostredí na účinný pepsín. Štiepi bielkoviny na jednoduchšie, vo vode rozpustné peptidy. Zráža mlieko, ktoré sa ako zrazenina v žalúdku dlhšie udrží a čiastočne sa trávi. V žalúdku dojčiat zráža mlieko enzým chymozín. Okrem pepsínu a chymozínu slúži na trávenie bielkovín aj enzým katepsín, ktorý pripravuje bielkoviny na štiepenie pepsínom.
Mucín je zásaditý a v súvislej vrstve pokrýva sliznicu žalúdka. Odoláva tráviacim účinkom pepsínu aj kyseline chlorovodíkovej a chráni pred nimi sliznicu žalúdka.
Sťahy svalov steny žalúdka spôsobujú rozdrobovanie obsahu žalúdka a jeho premiešavanie so žalúdočnou šťavou. Tieto sťahy (peristaltika) prebiehajú ako priečne zaškrcovanie obvodu smerom od žalúdkového vchodu k vrátniku. Začínajú po jedle a spôsobujú aj prerušované vypudzovanie tráveniny žalúdka do dvanástnika.
Dôležitým reflexným ochranným dejom je zvracanie. Je to vyprázdňovanie žalúdka pažerákom a ústami von z tela. Zvracanie nastáva najmä pri neprimeranom podráždení žalúdka nadmerným obsahom, požitým dráždivých látok alebo aj dráždením iných častí tráviacej sústavy.

Tenké črevo

Tenké črevo (intestinum tenue) je taktiež zložené z troch častí:

1. dvanástnik (duodenum) - cca 12-palcový úsek (preto dvanástnik) za žalúdkom; ústia sem vývody pečene a pakreasu
2. lačník (jejunum)
3. bedrovník (ileum)

V tenkom čreve sa dokončuje trávenie všetkých živín. Tenké črevo je 4 až 5 m dlhé a 3 až 3,5 cm široké. Jeho sliznica tvorí mnohé riasy a je v nej mnoho jemných výbežkov - klkov. Do začiatočnej časti tenkého čreva, dvanástnika (duodenum), priteká šťava z podžalúdkovej žľazy a žlč. Žliazky sliznice tenkého čreva produkujú črevnú šťavu.
Pankreatická šťava - produkt podžalúdkovej žľazy (pankreas) - je najdôležitejšou tráviacou šťavou. Obsahuje soli, ktoré neutralizujú kyslú tráveninu, a enzýmy štiepiace všetky živiny. Enzým trypsín pokračuje v trávení bielkovín na jednoduchšie peptidy a aminokyseliny. V pankreatickej šťave je aj zmes amyláz štiepiacich škroby na jednoduché sacharidy a lipáz, ktoré rozkladajú tuky na glycerol a mastné kyseliny.
Žlč sa tvorí v pečeni (hepar) a zhromažďuje a zahusťuje sa v žlčníku (vesica fellea). Obsahuje anorganické soli, žlčové farbivá a iné organické látky. Z nich najdôležitejšie sú soli žlčových kyselín, lebo podstatne znižujú povrchové napätie, a tak rozptyľujú tuky na jemné kvapôčky, emulziu. Tento proces sa nazýva emulgácia tukov. Tým sa uľahčuje pôsobenie enzýmov, ktoré trávia tuky.
Črevná šťava obsahuje enzýmy štiepiace najmä peptidy, nukleové kyseliny a disacharidy.
Tenké črevo vykonáva miestne a celkové pohyby. Striedavým zvieraním a ochabovaním susedných úsekov čreva sa obsah prelieva z miesta na miesto a premiešava sa s tráviacimi šťavami. Peristaltickou vlnou (postupujúce priečne zaškrcovanie kruhovej svaloviny) sa obsah posúva na veľkú vzdialenosť.

Vstrebávanie látok z tenkého čreva

Hlavným miestom vstrebávania (resorpcie) je tenké črevo, v ktorom sa trávenina zdržuje najdlhšie, pomaly sa pohybuje a výdatne sa premiešava. Trávenie živín, t.j. rozklad na jednoduché látky rozpustné vo vode, dokončuje sa v tenkom čreve. Sliznica tenkého čreva je na vstrebávanie prispôsobená svojou veľkou plochou a bohatým prekrvením. Vstrebávanie je založené na pasívnom prenikaní vody a jednoduchých látok cez stenu tenkého čreva, ale je aj aktívne, čo znamená, že nastáva za prítomnosti látkového prenášača a závisí od energie, ktorú uvoľní pri metabolizme v črevných bunkách. Vstrebané látky odvádza krv a miazga.

Hrubé črevo

Hrubé črevo (intestinum crassum) je asi 1,5 m dlhé a 5-7 cm široké. Jeho sliznica nemá klky. Nevylučujú sa do neho žiadne tráviace šťavy. Začína sa napĺňať 4 až 8 hodín po požití jedla. Do hrubého čreva prichádzajú z tenkého čreva nestráviteľné zvyšky potravy (časti šliach, väziva, buničina), určité množstvo nevstrebaných živín a minerálnych látok, vody, zvyšky tráviacich štiav, žlčové farbivá, odlúpené výstelkové bunky a pod.
V hrubom čreve prebieha ešte v obmedzenej miere vstrebávanie (solí, vody, niektorých vitamínov a niektorých liekov podávaných v podobe čípkov alebo klystíru). Pre výživu nemá toto vstrebávanie význam. Na obsah hrubého čreva výrazne pôsobí činnosť baktérií, ktoré v ňom stále normálne žijú. Sú to kvasné baktérie (Escherichia coli) a hnilobné baktérie. Niektoré baktérie vytvárajú vitamíny komplexu B a vitamín K. Činnosťou baktérií a zahusťovaním sa obsah hrubého čreva mení na výkaly (fekálie). Pri kvasení vzniká značné množstvo plynov (oxid uhličitý, metán). Časť sa ich vstrebáva, časť z tela odchádza. Plyny napínajú stenu hrubého čreva a povzbudzujú jeho pohyby. Pôsobením hnilobných baktérií sa uvoľňujú z aminokyselín látky, ktoré môžu po vstrebaní pôsobiť v organizme nepriaznivo (amoniak, sulfán, fenol a pod.). U zdravého človeka sa tieto látky zneškodňujú v pečeni.
Obsah hrubého čreva sa pomalými pohybmi posúva a o 18 až 30 hodín po jedle sa dostáva do esovitej kľučky a z nej do konečníka (rectum). Naplnenie konečníka vzbudí pocit nutkania na stolicu. Keď sa tomuto pocitu vyhovie, uplatní sa vyprázdňovací (defekačný) reflex. Svalovina konečníka sa zmrští a pri súčasnom ochabnutí vnútorného a vonkajšieho zvierača sa konečník vyprázdni. Činnosť vonkajšieho zvierača je ovládaná vôľou. Zadržiavanie stolice dlho alebo opakovane má za následok zápchu. Pre podnecovanie pohybu čriev a pre dobré vyprázdňovanie hrubého čreva je dôležitá tzv. hrubá vláknina potravy (celulóza, pektíny, lignín), ktorá bráni aj nadmernému rozmnožovaniu baktérií a vstrebávaniu ich toxínov do krvi. Opak zápchy, preháňanie, zvyčajne vyvoláva zrýchlený prechod črevného obsahu. Najčastejšou príčinou je porucha trávenia alebo požitie potravín, na ktoré je črevo precitlivené

Kostra trupu

Chrbtica

Chrbtica (columna vertebralis) tvorí os tela. Je tvorená z 33-34 stavcov. Stavce (vertebrae) sú krátke kosti, z ktorých vyčnievajú 2 bočné výbežky a 1 tŕňovitý výbežok. Stredom stavcov prechádza otvor. Otvory v jednotlivých stavcoch vytvárajú spolu chrbticový kanál, v ktorom je uložená miecha. Chrbtica je zložená zo:

• 7 krčných stavcov (vertebrae cervicales), z ktorých prvé dva, nosič (atlas) a čapovec (axis, epistropheus), sú prispôsobené na otáčanie hlavy do strán a kývavé pohyby smerom hore-dole
• 12 hrudníkových stavcov (v. thoracicae)
• 5 driekových stavcov (v. lumbales)
• 5 krížových stavcov (v. sacrales), ktoré sú zrastené do krížovej kosti (os sacrum), ktorá je vsadená medzi kosti panvy
• 4-5 kostrčových stavcov (v. coccygae) zrastených do kostrče (os coccygis)

Chrbtica je dvakrát esovite prehnutá. Prenutie dopredu sa nazýva lordóza a prehnutie dozadu kyfóza. Rozoznávame krčnú a driekovú lordózu, hrudníkovú a krížovú kyfózu. Chorobné vybočenie chrbtice do strany nazývame skolióza.

Poznámka: Určitá fyziologická skolióza predsa len existuje a je spôsobená väčšou hmotnosťou pečene, ktorá sa nachádza naľavo od osi tela.

Hrudník

Základom hrudníka (thorax) je 12 párov rebier (costae). Sú to oblúkovité kosti, ktoré sú kĺbom spojené s hrudnými stavcami a vpredu sú prirastené chrupavkovitým spojením na hrudnú kosť. Poznáme 3 druhy rebier podľa spôsobu pripájania sa na hrudnú kosť:

• pravé rebrá (7 párov) sa pripájajú jednotlivo priamo na hrudnú kosť
• nepravé rebrá (3 páry) sa pripájajú na chrupavkovité časti vyššie položených rebier
• voľné rebrá (2 páry) sú voľne uložené v brušnej dutine

Hrudná kosť (os sternum) uzatvára prednú časť hrudníka. Skladá sa z rukoväti, tela a mečovitého výbežku.

Oporná sústava

Oporná sústava človeka

Opornú sústavu človeka tvorí kostra, ktorá predstavuje pasívny pohybový aparát tela, poskytuje oporu mäkkým častiam tela a chráni dôležité telesné orgány. Kostra je súbor väzív, chrupiek, kostí a kostných spojení. Kostru človeka tvorí približne 206 kostí.

Tvar kostí

Podľa tvaru rozoznávame kosti:

• dlhé kosti (napr. ramenná kost, stehenná kosť)
• krátke kosti (napr. zápästné a priehlavkové kosti)
• ploché kosti (napr. lopatka)
• vzdušné (pneumatické) kosti (napr. čelová kosť)

Stavba kostí

Každú kosť tvoria tri základné zložky:

1. okostica (periosteum)
2. vlastné kostné tkanivo
3. kostná dreň

Povrch kosti pokrýva väzivový obal - okostica (periosteum). Je bohato prekrvená a prechádzajú ňou nervy. Zabezpečuje výživu a inerváciu kostí. Pod okosticou je vlastné kostné tkanivo, tvorené z kompaktnej kosti, ktorá sa skladá z Haversovho systému a v dlhých kostiach uzatvára dreňovú dutinu vyplnenú kostnou dreňou. Vlastné kostné tkanivo nemá nervy. V plochých kostiach a hlaviciach dlhých kostí je pod kompaktnou kosťou ešte hubovitá hmota, ktorú tvorí množstvo navzájom sa prelínajúcich trámčekov.
Kostná dreň vypĺňa dreňové dutiny dlhých kostí a drobné priestory medzi trámcami hubovitej kosti. Je tvorená zo siete väzivových vláken a rozvetvenej siete ciev. V mladosti má červenú farbu. Červená kostná dreň je krvotvorným orgánom. Postupne je nahrádzaná tukovým tkanivom a mení sa na žltú až sivú kostnú dreň. V tej už neprebieha krvotvorba.

Rast kostí

Každá kosť vzniká z chrupavkovitého modelu procesom kostnatenia (osifikácie). Osifikácia prebieha postupne z povrchu chrupky aj z jej vnútra. Tu vznikajú malé osifikačné centrá. Z nich sa premena chrupky na kosť šíri všetkými smermi. Na dlhej kosti tak vzniknú dve koncové časti - epifýzy (nákončia) a stredová časť diafýza. Medzi telom kosti a kĺbovými koncami sa zachováva neosifikovaná chrupavkovitá platnička - rastová chrupavka. Tá zabezpečuje rast kosti do dĺžky. Jej činnosť je ovplyvňovaná rastovým hormónom. Rast kostry je väčšinou ukončený medzi 18. až 20. rokom života. Vtedy osifikuje aj rastová chrupavka. Rast kosti do hrúbky sa deje pomocou okostice.

Spojenie kostí

Kosti sa spájajú pohyblivým alebo nepohyblivým spojením. Nepohyblivo môžu byť kosti navzájom spojené:

• väzivom, napr. kosti lebky sú spojené švami
• chrupkou, napr. spojenie rebier s hrudnou kosťou
• kostným tkanivom - kosti navzájom zrastajú, napr. panvu tvoria tri zrastené kosti

Pohyblivé spojenie kostí sa uskutočňuje v kĺbe. V ňom sa kosti navzájom iba dotýkajú. Dotykové plochy sú tvarovo prispôsobené pohybu. Jedna dotyková plocha tvorí kĺbovú jamku a na druhej kosti sa nachádza kĺbová hlavica. Dotykové plochy tvorí hyalinná chrupavka a po okraji dotykových plôch sú kosti spojené kĺbovým púzdrom.

Prehľad kostry

Kostru človeka možno rozdeliť do troch celkov:

1. kostra trupu (chrbtica, rebrá, hrudná kosť)
2. kostra končatín
3. kostra hlavy (lebka)

Funkcia tráviacej sústavy

Tráviaca sústava

Tráviaca sústava zabezpečuje:

- trávenie = rozklad zložitých látok na jednoduché

- vstrebávanie = prechod jednoduchých látok do krvi

Rozklad látok nastáva pomocou enzýmov.

Stavba tráviacej sústavy:

Ústna dutina, prebieha:

- mechanické trávenie, pomocou zubov

- chemické trávenie, pomocou enzýmu ptyalínu v slinách

ZUBY:

- mliečny chrup má 20 zubov

- trvalý chrup má 32 zubov

- poznáme zuby mliečne, očné, črenové zuby a stoličky

- zub sa skladá zo zuboviny pokrytej cementom a sklovinou a zo zubnej drene

Stavba zuba:

Starostlivosť o chrup:

- zubný kaz je častým ochorením, vyskytuje sa u 90% občanov

- ochorenie zubov, pri ktorom sa uvoľňuje zub zo zubného lôžka sa nazýva paradentóza  

- v ústach je veľa baktérií, ktoré rozkladajú potravu, rozkladom vzniká v ústach kyslé prostredie, ktoré narúša sklovinu a zubovinu

Zásady hygieny:

1. Čistenie zubov najmä ráno a večer.

2. Zuby si čistiť zubnou kefkou, pastou alebo dentálnou niťou.

3. Zubom prospieva strava bohatá na bielkoviny, ovocie a zeleninu.

4. Zuby poškodzujú sladkosti a múčne jedlá.

5. Dvakrát do roka navštív zubného lekára.

Žalúdok: je dutý svalový vak, kde sa zmestí 2l kašovitej potravy.

Prebieha:

- mechanické trávenie: pohybom žalúdka

- chemické trávenie: pomocou enzýmu pepsínu a žalúdočnou šťavou s kyselinou chlorovodíkovou

Žalúdok:

Podžalúdková žľaza = pankreas:

- vylučuje enzýmy, ktoré štepia bielkoviny, cukry, tuky.

Pečeň: najväčšia žľaza v ľudskom tele, má hmotnosť asi 1500g. Zneškodňuje jedovaté látky, vytvára žlč, ktorá trávi tuky.

Tenké črevo: má 4 – 5 metrov.

Časti: dvanástnik, lačník, bedrovník. Dokončí sa trávenie črevnou šťavou a dochádza k vstrebávaniu živín. Povrch čriev sa zväčší klkmi.

Klky:

Hrubé črevo: má asi 1,5m.

Časti: slepé črevo s červovitým príveskom, vzostupná a zostupná časť, priečna časť.

Vzniká stolica a vstrebáva sa voda.

Potrava a jej zložky: v potrave sú tri základné živiny:

- tuky (lipidy): sú zdrojom energie, poznáme rastlinné (oleje) a živočíšne (masti)

- cukry (sacharidy): sú zdrojom energie, poznáme jednoduché a zložené

- bielkoviny (proteíny): sú stavebné látky, poznáme rastlinné (strukoviny) a živočíšne (vajcia)

V potrave ešte môže byť:

- voda (1,5 – 2l vypiť denne)

- minerálne látky (vápnik, fosfor)

- vitamíny (poznáme A, B, C, D)

Škodlivé látky: môžu byť tiež v potrave:

- farbivá, konzervačné látky, umelé sladidlá

Premena látok:

Organizmus potrebuje energiu a teplo, ktoré získava pri biologickej oxidácii = spaľovanie živín.

Dochádza k premene látok = metabolizmus, keď sa menia zložité látky na jednoduché.  

Hodnota uvoľnenej energie sa udáva v kilojouloch (kJ) a meriame ju v prístroji, ktorý sa nazýva kalorimeter.

Zložité látky sa menia na vodu a oxid uhličitý.  

Poškodenie tráviacej sústavy:

- tučnota = obezita vzniká prejedaním sa; zapríčiňuje choroby srdca, ciev a kĺbov; liečenie: pohyb, diéta

- alergia je precitlivenosť organizmu na nejaký liek alebo potravinu    

Poškodenie tráviacej sústavy:

- zápcha vzniká: málo pohybu, vlákniny, potláčanie stolice, zapríčiňuje rakovinu hrubého čreva

- hnačka = katar (zápal) čriev: príčinou je nesprávne stravovanie, zapríčiňujú baktérie

Poškodenie tráviacej sústavy:

- vredové ochorenie žalúdka: samotrávenie žalúdka žalúdočnou šťavou, rozkladajú jeho steny

- žlčové kamene: vytvárajú sa zo žlče, bránia odtoku žlče do dvanástnika, môžu vyvolať žltačku

Poškodenie tráviacej sústavy:

- infekčná žltačka: vyvolaná vírusmi, poškodzujú pečeňové bunky

- alkoholizmus: návyk na alkohol ho môže spôsobiť, zneškodňuje pečeň (cirhóza = stvrdnutie pečene)

Zásady správnej výživy:

1. Dokonale rozžuj potravu.

2. Nepi príliš horúce a studené nápoje (jedlá).

3. Stravuj sa pravidelne.

4. Neprejedaj sa.

5. Večeraj aspoň dve hodiny pred spaním.

6. Dodržiavaj pitný režim.

7. Dopraj si denne dostatok čerstvej zeleniny a ovocia.

8. Príjemné stolovanie prispieva k pohode pri jedle.

9. Venuj pozornosť uskladneniu potravín.